Jdi na obsah Jdi na menu
 


Doplnkový materiál k základom práva - Štruktúra právneho systému 1. časť

8. 11. 2009

Štruktúra právneho systému 1. časť

 

Pojem štruktúra právneho systému

-         charakter siete väzieb medzi právnymi normami a spôsob usporiadania právnych noriem v rámci systému

-         je formovaná charakterom vzájomných väzieb medzi normami, ktoré vytvárajú charakteristickú architektúru každého PS

-         tieto väzby sú relatívne stabilné (invariantné) a pre daný systém charakteristické.

 

-         sieť väzieb, charakter väzieb medzi normami a spôsob usporiadania noriem v rámci systému sú určené vnútornými charakteristickými znakmi PN

 

-         väzby medzi normami právneho systému sú determinované (určené):

a)      stupňom právnej sily normy

b)      predmetom jej regulácie

c)      obsahom a formou jeho vyjadrenia

d)      funkciou normy- napr. striktné normy: zaisťovať rovnosť pred zákonom a zabezpečiť legálnu a rozdeľujúcu spravodlivosť , ich pendantom sú ekvitálne normy: zaistiť vyrovnávaciu  a etickú spravodlivosť

e)      metódou realizácie normy

f)        vzťahom medzi rôznymi prameňmi práva

g)      inými činiteľmi: jazykom práva, spôsobom vyjadrenia zákazov, príkazov a dovolení

 

Triedy ( druhy) právnych noriem

hierarchia PN – usporiadanie PS na základe právnej sily N, ktorá je výrazom právomoci a kompetencie    

                                príslušného normotvorného štátneho orgánu a ktorá určuje jeho postavenie v existujúcej  

                                štruktúre štátnej moci

 

-         N VPS je vždy výsledkom normotvornej činnosti orgánu, ktorý má v hierarchii štruktúry štátnej moci vyššie postavenie než orgán, ktorý prijíma N NPS

 

-         N VPS je základom záväznosti N NPS

 

-         N VPS nemôže zrušiť N NPS

 

-         normu určitej právnej sily zruší len norma tej istej alebo vyššej právnej sily

 

-         N VPS určuje aj obsah N NPS → v právnom systéme existuje určitá vnútorná jednota

 

-         PN vyjadrované normatívnymi právnymi aktami, ktoré v parlamentnej republike prijíma najvyšší štátny orgán ŠM, sú normami VPS, v pomere k normám NPS, ktoré vyjadrujú normatívne právne akty najvyšších orgánov štátnej správy, t.j. vlády, ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

1.  Primárne (pôvodné) a sekundárne (odvodené) právne normy

a.) primárne právne normy:

         -   prijímajú orgány štátnej moci s uznášanou právomocou, t.j. orgány so zákonodarnou a ústavodarnou

             právomocou, vrátane ľudového hlasovania o návrhoch zákonov, a prijímajú ich aj orgány miestnej  

             samosprávy

-         sú normami orgánov štátnej moci, občanov a ich volených zástupcov

-         primárnosť noriem sa navonok prejavuje najmä:

a)      druhom právomoci štátnych orgánov, ktoré ich vydávajú

b)      pôvodnosťou právnej úpravy, keďže ich obsahom sú v rámci ústavy akékoľvek spoločenské vzťahy, ktoré je možné a účelné upraviť zákonmi alebo inými primárnymi normami

c)      vyšším stupňom právnej sily; univerzálne primárne právne normy sa v porovnaní so sekundárnymi normami vždy vyznačujú vyšším stupňom právnej sily

d)      názvoslovím, ktoré ich spravidla zreteľne odlišuje od sekundárnych právnych noriem

-         sú prejavom suverenity ľudu, ktorý reprezentujú orgány štátnej moci zložené z volených zástupcov ľudu (parlament, obecné alebo miestne zastupiteľstvo), prípadne priamo voliči.

b.) sekundárne právne normy:

    -    prijímajú orgány štátnej správy na vykonanie primárnych právnych noriem

    -    obsahom sekundárnych noriem nemôže byť nič, čo je obsahom primárnych noriem

    -    ich prijímanie sa musí uskutočňovať len na základe a v medziach primárnych právnych noriem

         a pritom slúžiť účelom ich vykonania

-         prijímajú ich výkonné štátne orgány, ktoré vykonávajú :

-       vôľu občanov vyjadrenú v referende alebo

-       vôľu ich zástupcov vyjadrenú v ústave., ústavných zákonoch a zákonoch a na lokálnej úrovni v samosprávnych nariadeniach orgánov miestnej samosprávy

-         prijímajú ich orgány s výkonnou právomocou, vláda, ministerstvá

-         sú obsahom nariadení vlády, vyhlášok, opatrení, výnosov a správnych nariadení orgánov miestnej štátnej správy

-         nazývajú sa aj vykonávacími právnymi predpismi

 

2. Blanketové a odkazujúce právne normy

 a.) blanketové normy:

   -   súčasť primárnej PN

   -   pomocou nich sa uskutočňuje vydávanie sekundárnych noriem na základe primárnych noriem

   -   osobitný druh blankety – splnomocňujúca blanketa -  obsahuje splnomocnenie na vydanie sekundárnej PB

       t.j. delegáciu na vydanie vykonávacieho právneho predpisu alebo predpisov obsahujúcich sekundárne 

       normy

-         splnomocnenie na vyjadrujúce delegáciu na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, ktorý obsahuje sekundárne normy, môže byť iba súčasťou zákona, obsahujúceho primárne normy

-         delegácia nemôže byť súčasťou sekundárnych noriem

-         subdelegácia – odporuje základným zásadám vzťahov medzi primárnymi a sekundárnymi normami, ktoré sú určené vzťahmi medzi orgánmi štátnej moci a orgánmi štátnej správy

-         splnomocňujúce ustanovenie – ustanovenie primárneho aktu

-           blanketa obsahujúca splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu

-         blanketové normy – odkazujú na iné normy, ktoré v čase prijatia a vydania primárnej normy obsahujúcej blanketu ešte nie sú vydané, keďže ich vydanie nemôže predchádzať vydaniu primárnej normy, zakladajúcej pr. dôvod vzniku sekundárnej N

b.) odkazujúce právne normy:

    -   vždy odkazujú:

a.) na platný a určitý (konkrétny) normatívny právny akt alebo

b.) na konkrétne určenú právnu normu, ktorá sa môže nachádzať :

-         v tom istom pr. predpise ( tzv. vnútorný odkaz)

-         i inom normatívnom právnom akte ( tzv. vonkajší odkaz)

c.) prípadne na platné a určité (konkrétne) usporiadanie normatívneho právneho aktu

-         odkazy na iné normy sa používajú  najmä preto, lebo v právnych predpisoch sa nemajú preberať ustanovenia iných normatívnych právnych aktov

3. Generálne (ius generale) a špeciálne (ius speciale) právne normy

  -  je to delenie podľa stupňa, miery všeobecnosti vyjadrenia predmetu právnej normy, t.j. toho, čo má byť (

     dispozícia) vo vzťahu k povinnostným subjektom a podmienkam ( hypotéza)

-         každá norma je všeobecná, pokiaľ ide o spôsob vymedzenia jej dispozície a hypotézy, avšak každá norma je zároveň buď generálna alebo špeciálna vo vzťahu k inej norme a stupňu jej všeobecnosti

-         čím je N všeobecnejšia, tým je jej životnosť dlhšia

-         čím je N špeciálnejšia, tým je jej životnosť kratšia

-         treba sa vyvarovať aby:

-         špeciálne normy mali kauzistický charakter

-         generálne normy nestratili schopnosť regulovať určitý druh spoločenských vzťahov a správania

 

  4. Univerzálne a lokálne normy

   -  podľa rozsahu teritória na ktorom normy pôsobia

a.) univerzálne právne normy -  pôsobia na celom teritóriu štátu

b.) lokálne právne normy -  pôsobia len na určitej časti tohto teritória

     Toto delenie je relatívne a relačné. To znamená, že na otázku, či určitá norma je univerzálna alebo lokálna, možno dať odpoveď len v rámci konkrétnej formy štátu a s podmienkou, ak obe normy postavíme vedľa seba.

 

Federálne právo a právo členských štátov federácie

                Vzťah federálneho a republikového práva je určený vymedzením kompetencie medzi federáciou a republikami. Otázka rozdelenia kompetencií je vecou chápania suverenity, zvrchovanosti. Vo federácii je zvrchovanosť rozdelená medzi federáciu a členské štáty tým spôsobom, že členské štáty delegujú časť svojej zvrchovanosti federácii, zvyčajne v oblasti výstavby spoločných vecí a meny.

     V rámci  právneho systému federácie pôsobí :

-          federálne (spolkové) právo, ktoré je výsledkom normotvorby orgánov federácie

-          republikové právo, ktoré je výsledkom tvorby práva orgánov republík (členských štátov federácie, únie)

                 Federálne právo tvoria právne normy v oblasti výlučnej kompetencie federácie, ale aj normy, ktoré patria do spoločnej kompetencie federácie a republík

                 Obdobne republikové právo tvoria právne normy, ktoré sú výsledkom  výlučnej kompetencie republík, ale aj spoločnej kompetencie s federáciou.

                Problém vzťahu federálneho  a republikového práva riešili vo svojej histórii aj USA, keď vstúpili do obdobia systému duálnej federácie. Počínajúc jedným z najznámejších rozhodnutí najvyššieho súdu Spojených štátov na čele s Marshallom vo veci Marbury v. Madison v roku 1804, ako aj vo veci Fletcher v. Peck a uplatňovaním 13., 14., a 15. Dodatku k ústave, sa americký federalizmus postupne transformoval. Dopomohla k tomu najmä Marshallom federalisticky koncipovaná súdna moc.  Duálny federalizmus sa neskôr pretransformoval na tzv. kooperatívny federalizmus, ktorý charakterizuje narastanie autority federácie, prejavujúcej sa vo zvyšovaní právomoci prezidenta a federálnych orgánov štátnej správy, vo význame federálnych súdnych doktrín v oblasti základných práv a slobôd, súdneho procesu. 

 

5.  a.) prikazujúce  b.) zakazujúce c.) dovoľujúce

-         zákazy, príkazy a dovolenia, ktoré sú významom právnych noriem, vyjadruje normotvorca pomocou operátorov normotvornosti

-         spravidla sa uvádzajú tri operátory či mody (druhy) normotvornosti: príkaz, zákaz a dovolenie

-         z hľadiska štruktúry právneho systému je dôležité, že s každým dovolením korešponduje určitá právna povinnosť vyjadrená príkazom alebo zákazom

-         príkaz alebo zákaz vždy implikuje aj dovolenie, pretože správanie, ktoré nie je prikázané alebo zakázané je vždy dovolené

 

6. Riadne a mimoriadne právne normy

a.) riadne normy

    -    obsahujú právnu úpravu, ktorá zodpovedá proklamovaným všeobecným zásadám právneho systému

          vrátane zásady rovnosti a rovnoprávnosti

b.) mimoriadne normy

 - obsahujú právnu úpravu len pre určitú skupinu alebo triedu osôb (privilegium personae)

                                                                                                   vecí či právnych pomerov (privilegium causae),

      ktorá sa vymyká zo všeobecných zásad právneho systému, t.j. z riadnych noriem (ius commune).

  -  tieto privilégiá môžu predstavovať:

a)      zlepšenie, výhodu oproti ius commune (beneficia iuris), čiže zvýhodnenie osôb alebo právnych pomerov (sociálne zabezpečenie a nemocenské poistenie...)

b)      zhoršenie, nevýhodu oproti ius commune (maleficia iuris), čiže znevýhodnenie určitých osôb alebo právnych pomerov

 

7. Verejné a súkromné právo, odvetia práva

a.) normy verejného práva:

    -    Ulpianus: „Verejné právo je to, ktoré vyjadruje záujmy štátu.“

    -    právne vzťahy založené na subordinácii

    -    právo komunity (štátu) a jej vlastníctva

-       celok, ktorý vytvoril štátu

-       normy sú prikazujúce a zakazujúce

-       normy podporujú záujmy celku

-       kategorické, kogentné normy – vyjadrujú príkazy, zákazy, povinnosti

-       založené na vzťahoch nadradenosti a podriadenosti

-       štát je vždy ako nadradený subjekt

-       viažu vznik, zmenu a zánik právneho vzťahu na právny akt štátneho orgánu, ktorého právne účinky nastávajú nezávisle od vôle adresátov

-       základné odvetvia u nás:

-       štátne ( ústavné ) P

-       správne ( administratívne ) P

-       finančné P

-       právo sociálneho zabezpečenia

-       trestné P

b.) normy súkromného práva:

     -    Ulpianus: „ súkromné právo je to, čo vyjadruje záujmy jednotlivca)

     -    právo jednotlivca a jeho rodiny

     -    normy sú dovoľujúce

-         normy podporujú záujmy jednotlivca

-         normy majú charakter dispozitívny

-         štát je vždy len ako jeden zo subjektov práva

-         právne vzťahy založené na princípe rovnosti

-         normy viažu vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov prevažne na právne úkony súkromných osôb

-         základné odvetvia:

-       občianske P

-       rodinné P

-       obchodné P

-       pracovné P

-       medzinárodné právo súkromné

Transformácia slovenského práva

     Komunistický (socialistický) právny systém nepozná delenie práva na verejné a súkromné, pretože jeho základnou črtou je potlačenie súkromného práva. Všetky oblasti práva nadobúdajú charakter verejného práva. Záujem štátu je na prvom mieste a záujem jednotlivca nie je dôležitý, pretože je akoby vyjadrený záujmom štátu. V súčasnosti sa však náš právny systém rozvíja na nových základoch.    

Transformácia verejného práva

     Základné oblasti slovenského právneho systému už prešli transformáciou. Začiatky transformácie sú spojené s existenciou federálneho práva, a najmä s ústavným právom, ktorého vývoj dosiahol významný bod najmä prijatím Listiny základných práv a slobôd (9.1.1991) a ústavného zákona o Ústavnom súde Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (27.2.1991).

     Poslednou etapou transformácie ústavného práva je tvorby ústavného práva Slovenskej republiky, ktorá sa odvíja z Ústavy Slovenskej republiky nadväzujúcej na ústavný vývoj federácie, osobitne na Listinu základných práv a slobôd.

     Významnou transformáciou prechádza správne právo najmä v spojení so zavedením miestnej samosprávy a prijatím zákona o obecnom zriadení, ako aj finančné, pracovné právo a právo sociálneho zabezpečenia.

     Vývoj posledných rokov sa významne dotkol aj trestného práva, ktorý predstavujú zmeny spojené napríklad s prijatím zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon (č. 557/1991 Zb., č. 177/1993 Z.z.) a zákonov, ktoré upravili trestné konanie (č. 588/1991 Zb., č. 178/1993 Z.z.), výkon trestu odňatia slobody.

     Oproti minulosti sa zásadne zmenilo postavenie súdov v štruktúre štátnej moci, ako aj ich úlohy. Na súdy sa preniesla agenda vo veciach obchodného práva a preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych súdov.

Transformácia súkromného práva

     Významnou transformáciou prešlo aj občianske právo, ktoré sprevádzal návrat k tradíciám súkromného práva. Funkciou občianskeho práva je ochrana osobnosti a vlastníctva, regulácia majetkových vzťahov a vzťahov vyplývajúcich z práva na ochranu osôb.

     Koncentrovaná kodifikácia znamená, že občiansky zákonník by najmä z hľadiska svojej všeobecnej časti, ako aj všeobecne záväzkovej časti i úpravy ochrany osobnosti, vlastníctva a pod. pôsobil ako základná norma pre všetky oblasti súkromného práva. Pri koncentrovanej kodifikácii by preto v rámci kódexu došlo aj k integrácii rodinného práva, medzinárodného práva súkromného, práva duševného vlastníctva, súkromnoprávnych noriem zákonníka práce, ako aj iných oblastí súkromného práva.

 

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář