Doplnkový materiál k systematickej filozofie - Dejiny filozofie 3 časť
Dejiny Filozofie 3.Časť
Filozofia 19. storočia
.. Nemecký klasický idealizmus, predovšetkým Kanta a Hegela, môžeme pokladať za
vyvrcholenie európskej klasickej novovekej filozofie. Filozofia mnohých predstaviteľov
klasického obdobia si robila nároky na postavenie „kráľovnej vied“, na absolútne vedenie,
zavŕšenie poznania či odhalenie podmienok umožňujúcich poznanie.
.. Filozofiu, ktorá sa rozvíja od polovice 19. storočia (sčasti aj skôr), nazývame poklasickou
filozofiou. Toto označenie má zdôrazniť
zmenu postavenia filozofie, zmenu chápania
jej možností, funkcií a tém, ktoré sa stávajú predmetom filozofovania. Pre poklasickú
filozofiu je typický pluralizmus, diferenciácia filozofických škôl, smerov a hnutí. Príčiny
tohto javu nemôžeme hľadať len v samej filozofii, ale v celej spoločenskej realite.
.. Pre 19. storočie je príznačný prudký rozvoj hospodárstva, priemyslu, vedy a techniky,
kultúry a umenia. 19. storočie bolo dobou mimoriadnych a rýchlych zmien.
.. Priemyselná revolúcia počas jednej generácie premenila krajiny, vynález železnice
prvýkrát vlastne ľuďom umožnil cestovať rýchlo a na veľké vzdialenosti. Ľudia verili
v pokrok a v budúcnosť, boli však aj pesimistickí a zdesení úpadkom ľudských bytostí. Bol
to vek rozmachu a zároveň prechodu.
.. Ľudia 19. storočia si toho boli vedomí. Uvedomovali si, že sa život zmenil a že tento
proces bol nielen ziskom, ale aj stratou. 19. storočie bolo tiež dobou náboženstva i vedy,
viery i pochybovania. Pokrok civilizácie, vedy, techniky je len jedna stránka, ktorú si
filozofia všíma.
.. Na druhej strane sa zaoberá javmi, ktoré tento pokrok nevyhnutne sprevádzajú: zvecnenie
a odcudzenie človeka, závislosťčloveka od jeho výtvorov, úsilie dosiahnuť osobný úspech
a presadiť sa, jednostranná racionalizácia života, rozpad hodnôt -zlé sa stáva dobrým
a naopak, a pod.
.. Napriek veľkej rozmanitosti môžeme filozofické smery poklasickej filozofie na základe
istej, aspoň relatívnej príbuznosti rozdeliť do dvoch základných prúdov:
1)
scientistický prúd (lat. scientia - veda) - filozofiu chápu ako vedu, ktorá má úzko
spolupracovať s ostatnými vedami, nadväzovať na ne a poznávať predpoklady vied pozitivizmus,
marxizmus, novokantovstvo. Prirodzene, obsah pojmov vedy a vedeckosť
tieto smery nechápu rovnako. To, čo ich spája, je úsilie rozvíjať filozofiu v úzkej
nadväznosti na poznatky špeciálnych vied. Filozofiu pokladajú za vedu, ktorá vo vzťahu
k špeciálnym vedám môže vystupovať ako všeobecná metodológia.
2)
antropologický prúd (gr. antropos -človek) - v centre pozornosti je človek, jeho
existencia, život, dejiny, jeho neopakovateľnosť. U človeka si všímajú najmä také javy,
ako je iracionalita, prežívanie, vôľa, intuícia a pod. Zaraďuje sa sem náboženská filozofia
existencie Kierkegaarda, voluntaristický iracionalizmus Schopenhauera, voluntaristická
filozofia života Nietzscheho, ďalšie podoby filozofie života (Bergson, Dilthey...).
76
Voluntarizmus
Arthur Schopenhauer
.. Jeho filozofiu označujeme ako voluntarizmus a iracionalizmus. Podľa neho podstatou
sveta je vôľa ( lat. voluntas), ktorá sa vymyká oblasti rozumovosti a chápania rozumom: je
iracionálna. Podstata sveta teda nie je rozumová a nie je dostupná rozumovému poznaniu.
Takýto voluntarizmus nazývame iracionalistický. Svoje učenie vysvetľuje v diele Svet ako
vôľa a predstava.
.. Vôľa je vlastne princíp sveta. Vôľu charakterizuje ako živelné chcenie, nerozumné
pudenie k aktivite, k životu. Vôľa je hybnou silou vo svete, a ovláda aj človeka. Táto
vôľa je nekonečná a nenaplniteľná. Všetko je jej podriadené (rozum, myslenie, túžby, city).
Život človeka je preto veľmi tragický, neuspokojivý, pesimistický. Prirovnáva ho
k životu krtka, ktorý má tiež iba dve radosti v živote -jesť a priviesť na svet potomstvo.
Dokonca ešte ťažší život majú inteligentní ľudia, lebo si uvedomujú, aký je ich rozum
obmedzený a vôľa nekonečná (nikdy nie sme spokojní s tým, čo máme). Ani bohatstvo
nepomôže človeku, ani chudoba nie je východiskom. Človek sa celý život naháňa, celý
život niečo robí, lebo ho poháňa jeho vôľa a aj tak nie je nikdy spokojný. Vôľa ovplyvňuje
aj jeho biologické úkony a potreby (dýchanie, tlkot srdca, pohlavný pud...), aj myslenie,
pamäť, city, konanie. Telo, rozum, my - to všetko sú len prostriedky, v ktorých sa
objektivizuje vôľa. Myšlienku, že bytie je vôľa, prenáša na celú skutočnosť.
.. Všetko dianie v prírode, anorganické prírodné sily, život sú v skutočnosti stupňami
objektivizácie svetovej vôle. Človek svoj život chápe tragicky. Je vždy odkázaný sám na
seba a za vôľu k životu pyká utrpením. Sám Schopenhauer je známy výrokom: „Svet
nemá zmysel.” Človeku pri takomto chápaní sveta nepomôže ani samovražda, pretože
telo človeka je iba vôľa zhmotnená v priestore a čase. Po spáchaní samovraždy by sa vôľa
zhmotnila do iného tela a bolo by to vlastne víťazstvo vôle.
.. Vôľa je teda jadrom celého života, všetko je prejavom vôle. Je, čo chce byť. Jej najvyšší
prejav je v prírodných silách, a tak sa postupne prejavuje cez ríšu rastlín a živočíchov na
najvyššom stupni vo vôli človeka. Všetko je to len rozličný stupeň prejavov vôle
a v podstate sa nelíši. Čo je vôľa, pozitívne určiť nemožno. V človeku sa prejavuje ako pud
k udržaniu rodu, pohlavná láska. Chceme byť, je to teda bezvedomý pud k existencii, pud
bez konca. Kde je chcenie, tam je nedostatok, kde je nedostatok, tam je bôľ, smútok. Je to
bolesť, ktorá sa nikdy neutíši. Keď nás voľačo na čas aj uspokojí, netrvá to dlho, lebo je to
zároveň počiatkom novej vôle, nového utrpenia. Vôľa je bez konca, slepá, tým
bolestnejšia, čím jasnejšie a určitejšie poznáme podstatu života. Čím väčšie poznanie, tým
väčšia bolesť. Zviera trpí viac než rastlina, človek viac než zviera, génius viac než
obyčajný človek.
.. V diele Svet ako vôľa a predstava hovorí aj o tom, že chápanie nášho sveta ako
logického je len predstava. Poznanie je obmedzené, nikdy nemôžeme poznať svet, aký je
a všetko, čo o ňom vieme, nie sú skutočné fakty, ale len naše predstavy o svete. Všetky
predstavy a akty poznania sú vlastne iba prostriedkami v službách vôle, ktorá je
primárna. Schopenhauer hovorí: „Intelektom poznávame, no vôľou sme.“ Podľa neho
neexistuje ani žiaden pokrok, vývoj sa neustále opakuje, je kruhovitý.
77
Existujú dve východiská zo situácie:
1)
východisko estetické - snažíme sa priblížiť vôli, odpútať sa od rozumu, dá sa to jedine
v nejakom estetickom zážitku, napr. v hudbe. Tento estetický zážitok nám pomôže odpútať sa,
zabudnúť, ale je to len dočasné riešenie.
2) východisko etické - snažíme sa poprieť vôľu asketickým správaním, potláčaním pudov, vášní
(napr. cieľom je budhistická nirvána).
.. Názory na lásku: Láska je prelud, nič také neexistuje. Je to vôľa, ktorá chce zachovať
ľudský rod. Má sídlo v pohlavných orgánoch. Partneri nerozhodujú rozumom, citom, ale
za nich rozhoduje vôľa. Vôľa nás ovláda, rozhoduje o všetkom a my o tom nevieme. Muž
si vyberá ženu na takej úrovni ženskosti, na akom stupni mužskosti je on.
.. Na Schopenhauerov voluntarizmus nadviazal Friedrich Nietzsche, prepracoval ho však
vo filozofiu aktívneho činu.
.. Kým Schopenhauer vyzdvihoval svetovú vôľu, Nietzsche chápe vôľu ako vôľu jednotlivca
k moci, a teda aj podstatou ľudského bytia je bojovná aktivita. Schopenhauerova
a Nietzscheho filozofia sú nesporne plodom krízy, ktorá zasiahla klasické smery novovekej
európskej filozofie, a predovšetkým nemeckú klasickú filozofiu.
.. Schopenhauer, ktorého dielo sa objavuje ešte za Heglovho a Schellingovho života, nijako
sa netají opovrhovaním a nevraživosťou k vtedajšej nemeckej filozofii a vedome chce
sformulovať svoje názory v priamom protiklade k nej, a predovšetkým k Heglovi. Medzi
Schopenhauerom a Nietzschem sú značné rozdiely.
.. Schopenhauer je filozof so zmyslom pre systém. Všetko jeho myslenie je späté s hlavnými
myšlienkami vyloženými v jeho diele. Je pesimistom zo zásady, a preto nechce meniť svet,
je príliš povznesený nad svet a príliš presvedčený o tom, že svet si to ani nepraje. Svet
a Schopenhauer sú si navzájom ľahostajní. Filozof to dobre vie a zakladá si na tom.
.. Naproti tomu v Nietzscheho filozofii je niekoľko odlišných etáp a on sám je prorok,
hlásateľ myšlienok o obrode človeka a spoločnosti (prvé obdobie - pod vplyvom
Schopenhauera, druhé - vrátil sa ku kriticizmu v duchu osvietencov). Tretie obdobie jeho
tvorby, nazývané „zarathustrovské“, je z jeho filozofie najpôvodnejšie. Je to obdobie
návratu späť k umeniu, keď vytvoril pojmy, ako sú „vôľa k moci“, a „nadčlovek“.
.. Na rozdiel od Schopenhauera Nietzsche tvrdí, že vôľa, ktorá je pre neho vôľou k moci, je
pojmom pozitívnym a chápal ju ako úsilie čo najviac vystupňovať intenzitu, kvalitu a silu
ľudskej existencie (život chápe ako najvyššiu hodnotu a cieľ, ako pocit sily a moci), ako
inštinktívny iracionálny princíp, ktorému sú podriadené myšlienky, city a činy človeka.
Došiel k záveru, že z človeka sa musí vyvinúť vyšší a dokonalejší typ - nadčlovek,
v ktorom sa vôľa k moci vystupňuje a dosiahne vlastné sebauvedomenie.
78
Friedrich Nietzsche
(1844 - 1900)
.. Jeho filozofia je tiež voluntaristická, je to filozofia vôle. Vôľu považuje za individuálnu
vôľu - vôľu jednotlivca.
.. Narodil sa v Röckene v rodine evanjelického pastora. Ako 5-ročnému mu zomrel otec
a o rok neskôr aj brat. Už vtedy začal pochybovať
o Bohu (videl, ako otec zápasil
s bolesťou a preto sa pýtal, prečo ho Boh tak trestá, keď on mu slúžil).
.. Nietzsche bol od detstva veľmi slabý, senzibilný, krátkozraký. Študoval teológiu, kvôli
pochybnostiam to však vzdal a venoval sa jazykom. Ako 20-ročný sa viery vzdal úplne
a vyhlásil smrť Bohu. Po povolaní do armády, v nej dlho nevydržal, prepustili ho (spadol
z koňa). Potom pôsobil na univerzite v Bazileji. Ako dobrovoľník sa zúčastnil pruskofrancúzskej
vojny, kde tiež nebol dlho, lebo ochorel na úplavicu a záškrt. V podstate ako
30-ročný sa stáva invalidom, trpí duševnou chorobou. Starala sa o neho sestra Alžbeta.
V stave pomätenosti sa podpisoval Dionýzos a Ukrižovaný. Zomiera na mŕtvicu.
.. Nietzsche obdivoval staroveké Grécko. Bol ovplyvnený filozofiou Schopenhauera, hoci
sa s ním osobne nepoznal. Schopenhauerovu knihu Svet ako vôľa a predstava objavil
v antikvariáte a hneď ho zaujala. Bol milovníkom Wagnerovej hudby („Bez hudby by bol
môj život omyl.”) a tiež bol ovplyvnený politikou Pruska, obdivoval Bismarcka.
.. Vo svojom učení hlása myšlienku absolútnej slobody (máme myslieť za seba). Kládol si
také úlohy, ktoré nemohol splniť (nikto by ich nesplnil).
Diela:
Prípad Wagner
Zrodenie tragédie z ducha hudby („Najlepšie nie je narodiť sa, ale rýchle zomrieť.“)
Nečasové úvahy
Súmrak bohov
Ľudské, príliš ľudské
Radostná veda
Tak vravel Zarathustra (Zarathustra bol staroveký perzský prorok, veľký morálny učiteľ)
Vôľa k moci
Genealógia morálky
Ecce Homo
Mimo dobra a zla -kritizuje kresťanstvo, hovorí, že kresťanstvo vzniklo zo strachu. Utrpenie
kresťanov je normálne, prirodzené. Kresťanstvo z priemerných ľudí robí stádovitú zver.
.. V dielach používa literárny štýl, preto hovoríme, že filozofiu vykladá literárne. Filozofiu
vykladá pomocou príbehov, používa obrazný jazyk a myslenie. Filozofuje „kladivom“, lebo
bezohľadne rúca všetky staré hodnoty, falošné a zároveň vytyčuje nové hodnoty a ideály.
Podľa starých sa podľa neho nedá žiť.
79
.. Témy:
•
vôľa k moci,
•
prehodnotenie hodnôt,
•
príchod nadčloveka,
•
európsky nihilizmus,
•
večný návrat rovnakého - svetový proces je proces vznikania a proces zanikania,
tvorenia a ničenia, čiže večný návrat rovnakého.
.. Vôľa k moci - celý svetový proces, celý svet je vôľa k moci, inak nič, presne ako my, tiež
sme vôľa k moci a inak nič. Je to vôľa jednotlivcov, ktorá sa realizuje od vôle k životu až
k vôli k moci. Človek je výsledkom evolúcie, pričom biologický mechanizmus sa zastavil,
ale vývoj pokračuje smerom k nadčloveku.
.. Nietzsche je:
-Antimoralistický - existuje dvojaká morálka:
a) morálka pánov
- dobré podľa morálky pánov sú všetky vznešené stavy duše (všetko, čo je
neobyčajné, neobvyklé, smelé, všetko, čo sa vymyká z radu),
- “špatné” je všetko obyčajné, priemerné, obvyklé, bezcenné...
b) morálka obyčajných ľudí
- podľa tejto morálky je dobré všetko obyčajné, priemerné, mierumilovné, pokojné,
čo sa podriadi, nevystupuje z radu...
- zlé je všetko smelé, egoistické, nebezpečné, nevypočítateľné, všetko, čo sa vymyká
z priemeru..
.
Existuje teda rôzny pohľad na morálku › antimoralistický.
.. Antidemokratický - celá európska morálka je morálkou stádovitej zvere. Prejavom toho
je demokratické hnutie v politike a spoločenských inštitúciách. Vidieť zmysel života v čo
najväčšom šťastí pre čo najvyšší počet ľudí je smiešne.
.. Antisocialistický - socialistický ideál tiež zvrháva človeka do stádovitej zvere (rovnosť
ľudí). Hovorí, že podstatou človeka je egoizmus, presadzovanie sa na úkor iného,
socializmus toto popiera. Nietzsche tvrdí, že myšlienky socializmu znamenajú túžby
o vynájdení života bez organických funkcií.
.. Antipesimistický - vystupuje proti Schopenhauerovi, ktorý tvrdí, že svet nemá zmysel.
Nietzsche hovorí, že ten kto tvrdí niečo také, vlastne hovorí, že „ja nestojím za nič”.
.. Antifeministický - úmerne tomu ako muži strácajú svoju mužskosť, degeneruje aj žena
a vzdáva sa svojich ženských inštinktov. Podľa neho emancipácia je príznak úpadku.
.. Antiintelektualistický - tvrdí, že rozum, vedomie je len povrch bytosti, oveľa viac sa toho
deje bez prítomnosti rozumu, čiže je ovplyvnené vôľou. Inštinkt je najinteligentnejší.
Intelekt vyhlasoval za zbraň slabých ľudí.
80
.. Antikresťanský - vystupuje proti kresťanstvu, ktoré považuje za súhrn všetkých
prevrátených hodnôt. Podľa neho je to úhlavný nepriateľ zmyslovosti. Kresťanstvo
premenilo jediný svet, ktorý je daný človeku, v slzavé údolie a obrátilo pozornosť na onen
svet. Kresťanstvo každú hodnotu urobilo bezcennou, z každej pravdy urobilo lož. Podľa
neho pred príchodom Krista ľudia za dobré považovali všetko silné, egoistické…, za zlé
všetko slabé, priemerné, obyčajné… S príchodom Ježiša nastalo prevrátenie hodnôt všetko,
čo predtým bolo dobré, sa začalo považovať za zlé a naopak. Kresťanstvo z ľudí
urobilo priemer, stádo. Hovorí, že človek si musí uvedomiť, že Boh je mŕtvy a
nezmyselnosť náboženstva a zároveň uvoľniť v sebe všetko to, čo ruší vôľu k moci, začať
budovať svet na nových základoch, prehodnotiť všetky hodnoty a pripraviť sa na príchod
nadčloveka. Nadčlovek (plavovlasá beštia) je silná individualita, ktorá si uvedomuje, že
svet je návrat rovnakého, že svet treba prehodnotiť a vybudovať na nových hodnotách.
Vytvorenie nadčloveka je aj zmyslom dejín. Treba vytvoriť mocné individuality,
vyznačujúce sa silnými a bezohľadnými inštinktmi. Podľa neho človek je povraz natiahnutý
medzi zvieraťom anadčlovekom. Nietzsche povedal, že to, čím je pre človeka opica, tak
presne tým istým je pre nadčloveka človek. Obyčajní ľudia sú hnoj, ktorý treba rozhádzať,
aby z neho vyrástli kvety. Len vznešení prekonajú sami seba.
.. Učenie Nietzscheho bolo zneužité nemeckým fašizmom.
81
Pozitivizmus
.. Najdlhší smer poklasickej filozofie, rozvíja sa v 19. i 20. storočí. Zakladateľom je
francúzsky filozof Auguste Comte.V pozitivizme rozlišujeme štyri fázy vývoja:
pozitivizmus, empiriokriticizmus, novopozitivizmus (logický empirizmus),
postpozitivizmus.
1. fáza pozitivizmu - pozitivizmus
Auguste Comte
(1798 - 1857)
.. Žil v Paríži, študoval na slávnej francúzskej škole École polytechnique, kde neskôr aj
vyučoval. Univerzitnú kariéru však nedosiahol, hoci bol veľmi vzdelaný. Sedem rokov bol
osobným tajomníkom u utopického socialistu Saint - Simona.
.. Na konci života trpel duševnou chorobou.
.. Diela: Kurz pozitívnej filozofie
Systém pozitívnej politiky
Pozitivistický katechizmus
Pojednanie o sociológii
.. Chcel zvedečtiť filozofiu. Podľa neho poznanie má byť založené na tom, čo je
pozitívne. Pozitívne je to, čo je dané, čo je definovateľné (v etike je to napr.
užitočnosť), poznanie má byť založené na faktoch našej skúsenosti. Comte hovorí, že
nemáme skúmať len to, čo je dané, ale že je treba skúmať aj vzťahy medzi týmito
faktami - zákony.
.. Comte odmietal metafyzický prístup, poznanie má byť založené iba na tom, čo je dané, na
faktoch skutočnosti. Zároveň požadoval princíp verifikácie - overiteľnosti. Takto
pristupoval aj ku skúmaniu spoločnosti. Je zakladateľ empirickej sociológie.
.. Comte vyzdvihoval vedy, dôkazom toho je jeho zákon troch štádií, podľa ktorého ľudský
duch v indivíduu i v spoločnosti prechádza tromi štádiami vývoja:
1) teologické štádium -ľudský duch sa orientuje na vieru v nadprirodzené sily. Človek
v tomto štádiu je presvedčený, že môže absolútne spoznať svet. To, čo nevie pochopiť,
nahrádza vierou v nadprirodzené sily. V tomto štádiu sú ešte tri podštádiá:
a) človek najprv oduševňuje všetko – animizmus
b) neskôr za každou veľkou skupinou javov vidí jednu nadprirodzenú bytosť –
polyteizmus
c) ľudský duch sa potom začne orientovať na vieru v jednu nadprirodzenú bytosť -
monoteizmus - jeden Boh.
Každému štádiu zodpovedá aj spoločenské zriadenie. Tomuto prvému štádiu zodpovedá
monarchia (jeden Boh - jeden panovník).
82
2) metafyzické štádium -obmena náboženského štádia, nadprirodzené sily sú nahradené
abstrakciami zákonov -človek ešte stále verí, že môže úplne spoznať svet. Tam, kde si
nevie niečo vysvetliť, vyslovuje špekulácie - abstrakcie zákona. Najbližšie sa tomuto štádiu
približuje vláda jezuitov.
3) pozitívne štádium -človek konečne dospieva k poznaniu, aká márna je jeho snaha o úplné
poznanie sveta. Tvrdí, že v tomto štádiu sa človek orientuje len na to, čo je dané, len na
fakty našej skúsenosti. Tejto etape zodpovedá industriálna spoločnosť. Je založená na
priemyselnej organizácií práce.
.. Comte sa venoval aj jednotlivým vedám, a to hlavne pozitívnym vedám. Urobil ich
klasifikáciu (encyklopedickú hierarchiu). Pozitívna filozofia zovšeobecňuje poznatky
všetkých pozitívnych vied a usporadúva ich do encyklopedického systému.
.. Za filozofické môžeme pokladať tie otázky, ktoré nijaká zo špeciálnych vied priamo
neskúma: čo je veda, ako sú vedy usporiadané, čo je poslaním vedy. Veda podľa Comta
poznáva preto, aby sme mohli predvídať, a predvídame preto, aby sme mohli správne
konať. Predpokladom všetkých vied je matematika. Za matematikou sa nachádzajú vedy
o anorganickom svete -astronómia, fyzika, chémia. Za nimi nasledujú vedy o organickom
svete - biológia (skúma človeka), sociálna fyzika (sociológia - skúma spoločnosť). Každá
veda sa ešte ďalej delí. Psychológiu nepovažoval za pozitívnu vedu, pretože ľudský duch
sám seba nemôže urobiť predmetom poznávania.
.. Dlhé roky žil s Clotildou de Vaux, ktorá bola silná katolíčka a mala na neho veľký vplyv
(ukázala mu význam citu v živote človeka). Priviedla ho k náboženstvu, nie však ku
katolíckemu, ale Comte vytvára nové náboženstvo -pozitívne náboženstvo humanity
(uctieva ľudstvo a vedu). Táto časť je špekulatívny prvok v jeho filozofii.
.. V druhej polovici 19. storočia prežíva pozitivistická filozofia svoj rozkvet v Anglicku.
Anglickí pozitivisti sa inšpirovali niektorými Comtovými myšlienkami, odmietli však jeho
pozitívne náboženstvo.
.. John Stuart Mill - zameriava sa na logiku, metodológiu vied, zdôrazňuje induktívnu
metódu (ako Bacon). Bol poslancom parlamentu a vystupoval za emancipáciu zrovnoprávnenie
žien, za volebné práva, náboženskú toleranciu.
.. Herbert Spencer - stal sa druhým otcom sociológie. Vyzdvihoval evolúciu ako
najvšeobecnejší zákon prírodného i spoločenského života. Spoločnosť chápe ako
organizmus.
83
2. fáza pozitivizmu - empiriokriticizmus
.. V poslednej tretine 19.storočia sa rozvíja druhá. fáza pozitivizmu. Predstavitelia:
Richard Avenarius
.. Napísal dielo Kritika čistej skúsenosti (odtiaľ názov druhej fázy pozitivizmu: empíria skúsenosť,
kriticizmus - kritika).
.. Kriticky skúma pojem skúsenosť. Hovorí, že ak má byť skúsenosť hodnoverným
východiskom poznania, musíme ju očistiť od všetkého, čo sme do nej pridali v podobe
rôznych predstáv, metafyzických pojmov a kategórií (napr. substancia, kauzalita…)
Ernest Mach
.. Rodák z Moravy, pôsobil v Prahe a vo Viedni. Tvrdí, že našu skúsenosť tvoria iba
zmyslové pocity (teplota, farba, zvuk…). Tieto zmyslové pocity sú neutrálne elementy, nie
sú ani fyzické ani duševné. My sme tiež komplexom relatívne stálych, neutrálnych
elementov. Od nás závisí, či ten ktorý komplex pocitov vnímame ako teleso, alebo ako
psychický proces.
.. Veda skúma funkčné vzťahy medzi elementmi a má sa riadiť princípom ekonómie myslenia
(neobjavovať objektívnu pravdu, ale hľadať najjednoduchšie vysvetlenie javov explanácia).
.. Diela: Analýza pocitov
Poznávanie a omyl
84
3. fáza pozitivizmu - novopozitivizmus, logický empirizmus
.. Vychádza z pozitivizmu, rozvíja sa v 20. rokoch 20.storočia. Predstavitelia sú
zástancovia prísnej logiky, poznatky exaktných vied sa snažia previesť aj do filozofie zvedečtiť
filozofiu. Dôraz kladú na logickú analýzu jazyka.
.. Všímajú si výpovede jednotlivých vied, či výroky jednotlivých vied sú správne
skonštruované z hľadiska syntaxe, z hľadiska pragmatického (využiteľnosť v praxi)
a zhľadiska sémantiky (aby výroky mali význam). Dôraz kladú na princíp
verifikácie (overiteľnosti) - aby sa javy dali overiť. Pozitivisti odmietajú akékoľvek
špekulácie, filozofia nemá obsahovať žiaden metafyzický výrok.
.. Novopozitivisti veľký dôraz kladú na matematiku, sú ovplyvnení B. Russelom, ktoý
napísal dielo Principia mathematica. Jeho učenie sa nazýva logický atomizmus.
Skutočnosť podľa neho pozostáva zo zmyslových dát., ktoré nazýva atomárne fakty a
ktoré sú vyjadrené atomárnymi výrokmi. Pravdivosť zložitejších výrokov je závislá od
atomárnych výrokov.
.. Vystupoval proti náboženstvu. Hovoril, že náboženstvo je prejavom nevyspelého človeka.
.. Predstavitelia novopozitivizmu: členovia Viedenského krúžku - Rudolf Carnap, Moritz
Schlick, Otto Neurath, Friedrich Waismann, Kurt Gödel, Hans Hahn...
.. 1929 - vydali programový spis pod názvom Vedecké chápanie sveta a vydávali aj časopis
pod názvom Poznanie.
.. 1938 - po anšluse krúžok zaniká, členovia emigrovali a v zahraničí vytvárali podobné
krúžky.
.. Členovia boli ovplyvnení aj filozofiou Ludwiga Wittgensteina (nepatril k Viedenskému
krúžku). Jeho učením začína vo filozofii “lingvistický obrat.”
.. Diela: Logicko-filozofický traktát
Filozofické skúmania
.. Wittgenstein hovorí, že filozofia má všetky problémy riešiť ako problémy jazyka. Má
mať terapeutický účinok a má “pomôcť muche dostať sa z mucholapky.” Filozofia má
rozmotávať jazyk nedorozumení - tým sa odstránia všetky problémy. Má sa používať
bežná hovorová reč, nepoužívať dvojzmyselné výrazy.
85
Rudolf Carnap
.. Diela:
Logická výstavba sveta
Logická syntax jazyka
.. Carnap tradičnú filozofiu považoval za poéziu, nie za vedu. Nová filozofia sa má zamerať
na skúmanie výrokov jednotlivých vied. Takto chápaná filozofia je vlastne logikou vedy,
logickou analýzou jazyka vedy. Carnap zdôrazňoval tri kritériá, ktoré sa musia dodržiavať:
a) kritérium zmyslu
b) kritérium verifikácie
c) kritérium indukcionizmu
.. Výroky jednotlivých vied sú pravdivé vtedy, keď
sú vytvorené podľa gramatických
pravidiel a dajú sa overiť. Podľa Carnapa bezprostredne empiricky overiteľné sú len
protokolárne vety - sú to záznamy priamych pozorovaní. Indukciou z protokolárnych viet
získavame zovšeobecnia -hypotézy. Hovorí, že mnohé výroky nespĺňajú tieto tri žiadané
kritériá. Neskôr princíp verifikácie Carnap nahradil princípom potvrditeľnosti (neúplná
verifikácia). Carnap rozvinul teóriu vedy - základnou charakteristikou má byť
fyzikalizmus. Veda má byť vytvorená na báze logicky dokonalého jazyka, jazyka fyziky.
86
4. fáza pozitivizmu - postpozitivizmus
Karl Raimund Popper
.. Jeho učenie sa nazýva kritický racionalizmus. Vo svojom učení vystupuje proti princípu
verifikácie a indukcionizmu. Kritizuje a dáva návrh na zmenu. Vyzdvihuje princíp
falzifikácie (vyvrátenia - overenie hypotézy spočíva v tom, že odolá všetkým pokusom o
falzifikáciu) a dedukcionizmu.
.. Hovorí, že dejiny sa nedajú predvídať a objektívna pravda neexistuje. Jeho sociálny ideál je
otvorená spoločnosť. Historická škola
Paul Feyerabend
.. Jeho učenie sa volá epistemologický anarchizmus. Zdôrazňuje pluralizmus - všetko je
dovolené, všetko sa môže v oblasti poznania, nemôžeme uprednostniť jedny metódy pred
druhými.
.. Dielo - Proti metóde
Thomas Samuel Kuhn
.. napísal dielo Štruktúra vedeckých revolúcií, v ktorom rozpracoval štruktúru paradigiem
(súhrn pravidiel, metód poznávania). Všetky anomálie, mimo paradigiem vedú k revolúcii.
87
Existencializmus
.. Medzi najznámejších predstaviteľov existencializmu patria:
Sören Kierkegaard (1813 –1855)
Martin Heidegger (1889 – 1976)
Karl Jaspers (1883 - 1969)
Jean Paul Sartre (1905 – 1980)
.. Všetkých predstaviteľov existencializmu spája príbuznosť v chápaní otázok, ktoré si kládli
a v tom, ako uvažovali o postavení človeka vo svete.
.. Ide o filozofiu vzbury, zameranú na ľudského jedinca a problémy jeho existencie. Názov je
odvodený z latinského „ex – sistere“, čo znamená postaviť sa mimo alebo proti.
Jednotlivec stojí „proti“ svetu, spoločnosti, inštitúciám a spôsobom myslenia. Je to
subjektívna filozofia, sústreďuje sa „na mňa a na to, ako žijem“.
.. Cieľom je odhaliť klamné predstavy každodenného života a vyzvaťľudí ku skutočnému
pochopeniu ich zodpovednosti. Táto filozofia teda znamená aj určitý životný postoj
a spôsob života.
.. Kľúčové slová v ich dielach: sloboda, individualita, zodpovednosť, voľba
.. Pretože vedomie ľudskej existencie nutne zahŕňa i vedomie smrti, existencialisti písali i o:
vine, odcudzení, zúfalstve, smrti.
a) Kierkegaard – kritizoval dánsku štátnu cirkev svojej doby. Dôraz kladie na osobné
prežívanie skutočnosti v stavoch úzkosti.
b) Heidegger – domnieval sa, že väčšina západnej filozofie stratila svoj zmysel. Ľudská
existencia sa vyznačuje tým, že človeku v jeho existovaní v podstate ide o jeho
vlastné bytie.
c) Jaspers -existencia sa prejavuje v slobodnom rozhodovaní človeka ako prejave bytia
jeho samého. Ozrejmuje sa v osvetľovaní existencie.
d) Sartre – chcel odhaliť klamné predstavy každodenného života a vyzvaťľudí ku
skutočnému pochopeniu ich zodpovednosti.
88
Sören Kierkegaard
(1813 - 1855)
.. Tento dánsky filozof sa považuje za predchodcu filozofie existencializmu, „otca
existencializmu“.
.. Narodil sa v Kodani v majetnej rodine. Jeho detstvo bolo však nešťastné, lebo mal šesť
súrodencov, z ktorých päť v detstve zomrelo. Táto skutočnosť tragicky poznačila jeho
život. Sám sa vyjadril, že jeho život bola dráma, z ktorej vznikla jeho filozofia. Mal
výčitky, že oni zomreli a on žije. Dokonca zrušil vlastnú svadbu, hoci už bol zasnúbený
s Reginou Olsenovou a zdôvodnil to tým, že sa cítil pre manželstvo hriešny. Oddal sa
filozofii a vyhlasoval, že „tvoriť, to bol môj život”. Zomrel náhle, odpadol na ulici a už sa
neprebral. Lekári nezistili žiadnu chorobu.
.. Jeho priezvisko znamená kostolná záhrada, cintorín.
.. Diela:
Buď - alebo
Strach a chvenie
Nemoc k smrti
.. V centre pozornosti jeho učenia je človek, jeho existencia. Existenciu chápe ako „
medzistav“, „medzibytie“ medzi myslením a bytím.
.. “Musím existovať, aby som mohol myslieť. Musím mať možnosť myslieť, aby som
existoval.”
.. Existencia znamená taký spôsob bytia človeka, v ktorom myslenie, cítenie, chcenie,
konanie tvoria jednotu. Existencia je proces sebautvárania sa človeka a týmto sa má
zaoberať filozofia. Každá pravá filozofia má mať osobný a osobnostný rozmer.
Východiskom je jednotlivec a jeho osobne prežívaná existencia. Svoju existenciu
najplnšie prežívame v situáciách, ako je neistota, obava, choroba, strach, vina, vedomie
smrti. Ide o hraničné situácie v živote človeka.
.. Základnou kategóriou Kierkegaardovej filozofie je kategória paradoxu, ktorá sa vymyká
akémukoľvek myšlienkovému sprostredkovaniu. Paradox nás vždy stavia pred voľbu,
rozhodnutie buď - alebo. Zodpovednosť za voľbu nesieme my sami. Človek sa usiluje
o vlastnú sebarealizáciu. Toto prebieha v určitých štádiách.
1)
štádiom je voľba estetického postoja. Ide o postoj človeka, ktorý uprednostňuje
pasívne užívanie si života. Takýto človek život chápe ako stvárňovanie umeleckého
diela a orientuje sa iba na povrchovú stránku života. Slobodu si cení viac ako
zodpovednosť.
2)
štádiom je etický postoj. V ňom si človek už zodpovednosť cení viac ako slobodu.
Snaží sa konať dobro, pomáhať druhým, maťčisté svedomie. Aj pri voľbe tohto
postoja sa môže objaviť pocit zlyhania, dôjsť ku konfliktu so svedomím, k vedomiu
zlyhania alebo viny a tak k vyvolaniu potreby novej voľby. Človek sa ocitá
v paradoxe voľby, či zostane pri takomto spôsobe života, vráti sa k estetickému
postoju, alebo vyhľadá niečo nové.
89
.. Tu sa človeku ponúka náboženský postoj. V ňom sa človek ocitá tvárou v tvár Bohu. Tu
už neexistuje nič mimo nás, o čo by sme sa mohli oprieť, na čo by sme sa mohli spoľahnúť,
nijaká rada ani podpora zvonku neprichádza. Človek sa snaží spoznať Boha, pritom však
dospieva k poznaniu, že je to nemožné, pretože ľudské a božské bytie sú nezlučiteľné
presne tak, ako logika a viera. V náboženskom postoji sa ľudské „Ja“ uvoľňuje,
oslobodzuje a odpútava sa od všetkého konečného, zároveň objavuje svoju slobodu, ale aj
toto môže byť spojené s obavou. Túto obavu nevyvoláva niečo určité, konečné, konkrétne,
ale naopak, práve strata toho určitého, konkrétneho.
.. Človek sa dostáva do paradoxu voľby, musí sa rozhodnúť, či začne veriť, oslobodí sa,
odpúta sa od konečného, alebo sa opäť k niečomu konečnému pripúta. Kierkegaard
hovorí, že viera je zázrak, ktorý mení celý osobný spôsob života, začína tam, kde končí
racionálne myslenie. Dôkaz Boha neexistuje, je to len záležitosť viery.
90
Filozofia existencie v Nemecku
.. Filozofia existencie sa v Nemecku rozvíja v medzivojnovom období. V centre pozornosti je
človek, jeho existencia. Podstatu ľudského bytia sa snažia pochopiť bezprostredne, nielen
zvonku nazerať na ľudské osudy. Hlavnými témami ich učení sú obavy človeka, osamelosť
v spoločnosti, protest proti spoločenskej kríze uvedeného obdobia, protest proti
odcudzovaniu človeka. Väčšinou ich názory sú pesimistické.
Karl Jaspers
.. Publicista, venoval sa citlivej otázke nemeckej viny, otázke studenej vojny, atómového
ohrozenia.
.. Diela: Psychológia svetonázorov - prvé existenciálne dielo 20. storočia
Filozofia
.. Svoje učenie nenazýva filozofiou, ale filozofovaním. Tvrdí, že kladenie otázok je viac ako
hotové odpovede. Zaoberá sa otázkou bytia, ktoré je podľa neho to, v čom sa
nachádzame, je to „obklopujúce“, horizont, ku ktorému sa môžeme približovať, ale ktorý
sa nám zakaždým posunie. Bytie tak zostáva stále neuzavreté. Filozofovanie je prenikanie
jednotlivých druhov bytia k bytiu ako „obklopujúcemu.“ V tomto presahovaní horizontov
a svojho vlastného ohraničeného jestvovania poznávame, čo je to bytie ako transcendencia
a čo sme my ako existencia.
a) Transcendencia - neprezentuje sa nám v jednoznačných pojmoch, ale v symboloch šifrách.
Šifry sú čitateľné len pre toho, kto nadobúda skúsenosť transcendencie.
Skúsenosť má charakter filozofickej viery.
b)
Existencia - to, čím sa stávame na základe slobody, rozhodovania, voľby, činu.
Existencia nám nie je daná, je to postupné sebautváranie človeka. Človek, ktorý
utvára sám seba, je vždy viac než to, čo o sebe objektívne a vedecky vie.
Sebautváranie je vlastne osvetľovanie existencie. Na osvetľovanie existencie má dva
pojmy: hraničná situácia a komunikácia. Obidva ukazujú na spôsoby, v ktorých sa
bezprostredne realizuje existencia. V komunikácii sa existencia najviac realizuje
v kontakte s ostatnými ľuďmi. Existencia sa utvára najmä v hraničných situáciách
(obavy zo smrti, choroba, strata niekoho), človek v nich môže zlyhávať a tak zisťuje,
že s bežnou rutinou ich nedokáže zvládnuť. Otrasenosť mu však môže pomôcť nájsť
cestu k pravej existencii a k svojej autenticite, t.j. aby bol sám sebou.
91
Martin Heidegger
.. Diela: Čo je to metafyzika?
List o humanizme
Nietzsche
Bytie a čas
.. Jeho diela sa ťažko prekladajú, pretože Heidegger pracuje s etymológiou (pôvodom slov).
.. Svoju filozofiu nazval fundamentálnou ontológiou. Tradičná ontológia považovala za
súcno všetko, čo nejakým spôsobom je. Heideggera však zaujíma bytie samotného súcna.
Bytie je to, čo je všetkým druhom súcna spoločné: jednoducho sú. Nemáme sa pýtať na
to, čo je bytie, lebo je to nezmyselná otázka, na čo sa pýtame, je vlastne zmysel
bytia. Na zmysel bytia sa môžeme pýtať len prostredníctvom takého súcna, ktoré vie
o svojom bytí, o svojej existencii. Na zmysel bytia sa môžeme pýtať len človeka, lebo
ten si uvedomuje svoju existenciu.
.. Heidegger nepoužíva výraz existencia človeka, ale pobyt človeka (Dasein). Poznávať
svoje vlastné bytie znamená existovať. Ľudské bytie je existencia, kým všetky ostatné veci
iba jednoducho sú. Pobyt človeka na svete nie je nezávislý, ale človek je do sveta akoby
vrhnutý a je ovplyvnený miestom, časom, dobou, pohlavím... Toto človek nemôže
ovplyvniť. Pobyt človeka vo svete nie je nezávislý od doby, času… Človek ako jediný si
uvedomuje, že je konečný, že má málo času, že je časom obmedzený. Jeho celý život je
preto sústavná starosť - starosť o zachovanie bytia, oddialenie smrti... Vie, že času má
nedostatok. Človek si to uvedomuje a vrhá sa do neautentického bytia „Man“, kedy nie je
sám sebou, ale vtedy žije, koná, ako „sa koná“, „ako sa myslí“.
92
Francúzsky existencializmus
.. Vo Francúzsku sa existencializmus najviac rozvinul v 50. -60. rokoch 20. storočia.
V Paríži boli známe existencialistické kaviarne a kluby ako strediská stúpencov tejto
filozofie a zároveň vyznavačov určitého spôsobu života.
.. Existencializmus vo Francúzsku znamenal určitý životný postoj. Mnohí francúzski
existencialisti boli významnými spisovateľmi a výrazne ovplyvnili francúzsku literárnu
a umeleckú scénu (Sartre, Camus, Marcel, Simone de Beauvoir, Maurice Merleau-Ponty).
Jean Paul Sartre
.. Narodil sal v Paríži, študoval na slávnej École Normale Supérieure. Počas štúdia sa
zoznámil so Simone de Beauvoir, s ktorou ho celý život spájal blízky vzťah. Po štúdiu
pôsobil na viacerých gymnáziách. Cez vojnu sa dostal do nemeckého zajatia, potom sa
priklonil k francúzskemu hnutiu odporu.
.. Po vojne pôsobil ako nezávislý spisovateľ, publicista, filozof, stal sa členom komunistickej
strany, z ktorej však v roku 1956 vystúpil na protest proti vojenskej intervencii
Sovietskeho zväzu v Maďarsku.
.. V roku 1964 odmietol Nobelovu cenu za literatúru. Vydával časopis Les temps
modernes (Moderná doba). Ovplyvnila ho fenomenológia a Heidegger.
.. Diela:
S vylúčením verejnosti
Hnus (román)
Bytie a ničota (filozofické dielo)
Muchy, Diabol a Pánboh (drámy)
Múr (kniha poviedok)
Existencializmus je humanizmus (esej)
.. V diele Bytie a ničota hovorí, že človek môže prežiť
svoj život dvojakým spôsobom, buď
ho prežije v „špatnej viere“ - v sebaklame alebo autenticky.
.. Sebaklam predstavuje vieru v nedostatok slobody. Väčšina ľudí si myslí, že zákony alebo
spôsoby správania sú spoločnosti vopred dané, boli vytvorení Bohom alebo vyplývajú
z ľudskej podstaty. Sartre však vyhlásil, že Boh nie je a nič takého ako ľudská podstata
neexistuje. Preto má človek úplnú slobodu voliť si vlastné hodnoty a spôsob života.
Myslieť si niečo iné, znamená žiť v sebaklame.
.. V eseji Existencializmus je humanizmus vyslovil myšlienku, že existencia predchádza
podstatu. Sartre sa tým odlišuje od Heideggera, ktorý tvrdí, že podstata pobytu spočíva
v existencii. Toto Sartrovo tvrdenie možno vysvetliť na príklade noža. Keď ideme zhotoviť
nôž na papier, máme vopred predstavu, z čoho ho zhotovíme a ako bude vyzerať - tu teda
podstata predchádza existenciu. Ľudia obvykle takto uvažujú o Bohu, stvoril nás a preto
vieme, kto sme. Sartre existenciu Boha však popiera, a ak teda Boh neexistuje, nemohol
nás ani stvoriť a my sa nachádzame v situácii, keď
vlastne existujeme, ale nevieme, kto
sme a k čomu sme určení - v tomto prípade existencia predchádza podstatu. Ľudia
zakúšajú ničotu, ktorú musia nejakým spôsobom vyplniť.
93
.. Ľudia sú absolútne slobodní voliť, dokonca musia voliť, pretože každý nejakým spôsobom
musí prežiť
svoj život. Volíme, aby sme si vytvárali vlastný osud. Sartre však hovorí, že
väčšina ľudí si neuvedomuje, že majú slobodu, čiže žijú v sebaklame. Ničota však neustále
striehne, preto človek musí voliť, lebo ničota ho dostihne.
.. Jeho filozofiu môžeme nazvať
filozofiou konania. Cieľom života je autenticita, ktorá
znamená voľbu.
.. Za Sartrovu slobodu sa však musí platiť. Vo svete bez Boha musia úlohu Boha prevziať
ľudia. Lenže ľudia sú obmedzení svojou telesnosťou, svojimi schopnosťami i okolnosťami,
preto túto túžbu nemôžu splniť a uspokojiť. Keďže Boh neexistuje, život nemá žiaden
konečný zmysel a je absurdný.
.. Sartre povedal, že: „Človek je zbytočné utrpenie“ (pesimizmus).
.. Ak si človek aj zvolí určitú hodnotu, volí si vlastne sebaklam, lebo tieto hodnoty nemajú
cenu, pretože Boh neexistuje. Ľudia majú slobodu voľby, ale je klam veriť, že v tom, čo
volíme, je nejaká hodnota.
.. Sartre nepodáva jasné stanovisko k tomu, ako by mal človek žiť s ostatnými ľuďmi. Veď,
čo keď moja sloboda obmedzí slobodu iných? Sartre na to odpovedá, že keď volím pre
seba, volím pre každého (subjektívny názor, intersubjektivizmus). Pri utváraní seba
utváram človeka, čo je dobré pre mňa, musí byť dobré pre všetkých. Človek je
zodpovedný aj za druhých, aj druhým.
Gabriel Marcel
.. Oproti Sartrovmu pesimizmu nám ponúka metafyzickú nádej, založenú na viere, že Boh
existuje. Človek je súčasť širšej pospolitosti (nie Sartrov individualizmus).
Albert Camus
.. Napísal Mýtus o Sizyfovi, román Cudzinec,Mor Zachytáva tragiku ľudského bytia a
poukazuje na absurditu a nezmyselnosť práce človeka.
Simone de Beauvoir
.. Zakladateľka feminizmu, jej dielo Druhé pohlavie sa stalo bibliou feminizmu. Bola to
dlhoročná priateľka Sartra, ktorý ju ovplyvnil, písala v duchu existencializmu.
94
95